Povídka č. 7 /2.kolo/

⋅ Napsal(a)

Sen o lete

 

Prvá kapitola: Správa

Prvé slnečné lúče zafarbovali oblaky na oblohe červenou farbou. Rovnako osvetlili aj budovy v meste. Stovky veží, veľké budovy so zlatými kupolami, paláce významných ľudí, obrovské námestia vykladané mnohofarebnými kameňmi, chrámy zasvätené mnohým bohom z celého sveta, ale aj úzke uličky, obchodné stánky, malé domy natlečené blízko na seba.

Nad všetkým stála na kopci v strede mestagigantická socha tmavosivej farby, ktorej v roztiahnutých rukách horeli dva ohne. Symbol boha Vhagara zhliadal na kilometre mesta tiahnúceho sa pod ním, mesta, ktoré sa práve prebúdzalo.

Valyria bola tým najväčším mestom, aké kedy ľudia postavili. Žili v ňom státisíce ľudí z celého sveta, ľudia rôznej viery, farby pleti aj národnosti.

A stovky drakov.

Vo vzduchu bolo vidieť niekoľko okrídlených tvorov, ktoré už takto skoro ráno brázdili oblohu a každému, kto sa pozrel hore ukazovali, kto tu vládne.

Zvyšní draci odpočívali na námestiach spojených s domami ich pánov, ktorí mohli takto mať svoje zvieratá vždy nablízku. Nepotrebovali žiadne reťaze alebo klietky, keďže boli plne pod kontrolou Valyrijcov a ich mágie.

Okrem Vhagarovej sochy dominoval mestu veľký palác so šarlátovou strechou. Bol centrom ríše, ktorá sa tiahla od Červenej pustiny na východe až po Dračí kameň na západe, od Lorathu na severe až po Gogossos na juhu. Ešte nikdy na svete neexistovala také veľké zjednotené územie.

A všetka moc sídlila v tejto jednej budove, domove mágov ovládajúcich mágiu, ktorá vládla drakom a vládcov, ktorí panovali Slobodnej dŕžave.

 

V malej miestnosti panovalo šero a jediné svetlo vydával oheň sviece, nad ktorou sa skláňal bielovlasý muž. Sústredene sa pozeral do plameňov a vyzeralo to, že v nich niečo hľadá.

Druhý muž bol mladší, aj keď aj jemu sa už vo vlasoch objavili šediny. Tento pre zmenu sústredene pozoroval muža pri svieci.

Pery staršieho muža sa otvárali, ako keby niečo hovoril. Mladšiemu z dvojice na tom neprišlo nič čudné. Vedel, že mnohí ľudia vyslovujú ticho slová, ktoré si myslia počas komunikácie skrze obsidiánové sviece. Mali vďaka tomu istotu, že ich myseľ nezačne blúdiť niekde inde, čo by človeka pri druhej svieci mohlo zmiasť.

Muž zrazu odtrhol oči od sviece a pozrel sa na svojho kolegu.

„Neprídu,“ povedal chrapľavým hlasom.

„Prečo? Jasne sme povedali, že musia poslúchnuť,“odvetil mladší muž.

„To áno, ale lord Aegor mi vysvetlil svoju situáciu. Ich drak, Styrax, je na hrane smrti, ale čoskoro znesie vajcia. Potrebujú Baleriona, aby ich vysedel, keď ten druhý zahynie.“

„Aha. No, neprítomnosť dvoch drakov zrejme nebude brániť úspešnému priebehu kúzla.“

„Môžeme v to dúfať,“odpovedal starší.

„Teraz už nie je dôvod, aby sme čakali,“podotkol mladší.

„Máte pravdu. Začneme.“

 

Druhá kapitola: Sen

Vrchy západne od Tyrie boli tými najvyššími a zároveň najnebezpečnejšími v celej Valyrii. Tunajšie štíty Štrnástich ohňov mali v sebe množstvo puklín, cez ktoré prúdila roztavená hornina spod povrchu zeme. Neexistovalo vhodnejšie miesto pre svätyňu boha Vhagara, pána ohňa.

Svätyňu tvoril veľký kruh na svahu najvyššej hory. Bol ohraničený niekoľkými obeliskami a

vstup strážili dve sfingy. Na druhej strane kruhu, opierajúc sa o svah, stála menšia kópia Vhagarovej sochy z Valyrie. Bolo to jendo z najposvätnejších miest valyrijského náboženstva.

Dnes sa však na tomto mieste nekonali žiadne púte, ani modlitby alebo stretnutia kňazov. Kruhový priestor vypĺňali desiatky mágov oblečených v honosných rúchach červenej, zlatej a čiernej farby.

A boli tu aj draci.

Stovky tvorov všetkých farieb sa vznášali na oblohe alebo sedeli na svahoch hory. V sedlách na ich chrbtoch, v rúchach vo farbách ich zvierat, sedeli dračí páni, ktorí drakov ovládali.

Boli tu všekty draky z celého sveta s výnimkou dvoch, čo patrili Targaryenom. Valyrijci s ich drakmi sa tu zišli s jediným účelom: Dodať silu, ktorá bola potrebná na vykonanie kúzla.

Hlavný mág oblečený v červeno-zlato-čiernom rúchu, ktoré kontrastovalo s jeho bielymi vlasmi, pristúpil k soche. Otočil sa k ostatným mágom, rovnako ako k lordom a ich drakom.

„Stovky rokov sme sa pokúšali o dosiahnutie Dlhého leta,“povedal magicky zosilneným hlasom, „Všetky pokusy boli neúspešné. Ale teraz sme konečne prišli na to, kao to spraviť. Potrebujeme ale moc, akú majú len draci. Na každom z drakov je mág, ktorý vie, čo robiť. Poslúchajte jeho príkazy a všetko pôjde bez problémov. Dnes začne nový čas blahobytu, aký nikto na tomto svete nezažil. A prekliatie zimy navždy skončí.“

Zavrel oči a sústredil sa na začiatok kúzla. Vedel, že ostatní mágovia spravili to isté a pridajú sa k nemu, keď začne vytvárať ochrannú bariéru na udržanie dračieho ohňa.

Cítil, že v priestore pred ním sa vytvorila dutá guľa energie, ktorá bránila čomukoľvek vo svojom vnútri dostať sa von. Ostatní guľu zväčšili a posilnili.

Hlavný mág otvoril oči. V strede kruhu sa vo výške asi meter nad zemou vznášala priehľadná guľa. Mág zdvihol obe ruky, čím dal znamenie kúzelníkom na chrbtoch drakov.

Tie začali chrliť oheň. Mágovia ho nasmerovávali priamo do gule, ktorá ho udržiavala v sebe a chránila zvyšok svätyne pred jehop horúčavou.

Hlavný mág videl, že všetko prebieha podľa plánu. Bariéra držala a dračí oheň im čoskoro poskytne dosť energie na to, aby zastavili svet.

A následne zmenili smer jeho pohybu.

Všetky minulé pokusy zlyhávali na jeidnej veci: Valyrijci sa pokúšali ovplyvniť slnko, na čo ale nemali dosť sily. Až prednedávnom prišli na to, že nie slnko sa točí okolo sveta, ale svet okolo slnka. A zmeny období závisia od toho, v akej pozícii vzhľadom na slnko sa nachádza.

Teda stačilo jednoducho na začiatku jesene zmeniť smer pohybu sveta, aby začalo leto namiesto zimy.

Aj toto bola nesmierna ťažká úloha, ale oveľa ľahšia, ako zmeniť niečo v slnku vzdialenom miliardy kilometrov. A na toto, ako bol mág presvedčený, mali Valyrijci moci dosť.

Ak by sa to podarilo, na konci každého leta by stačilo, aby sa stretli mágovia a draci a kúzlo zopakovali.

Hlavný mág si už predstavoval, aký bude svet bez zimy. Valyria síce zmenou období veľmi zasiahnutá nebola, ale jej sevrné územia v okolí Qohoru, Lorathu a Pentosu potrebovali veľakrát dodávky jedla z juhu. A počas leta až priveľa ľudí strávilo svoj čas na poliach, aby zabezpečili jedlo na zimu. Všetci títo by mohli byť užitoční pri iných prácach.

A keď by tu bolo Dlhé leto, pre Valyrijcov by konečne malo význam obetovať ľudí a prípadne aj niekoľko drakov, začať vojnu a dobyť aj chladnejšie územia ako Ibben, Skagos a Westeros. Potom by už boli jednoznačnými pánmi sveta.

Dračí oheň tlačil na magické steny gule a pokúšal sa dostať von. Žiara z gule bola neustále väčšia, až nakoniec bolo obtiažne sa do nej vôbec pozerať.

Hlavný mág mal priame spojenie s vnútrom bariéry a cítil tú silu, ktorá z nej sálala. Veril, že s takou mocou dokáže všetko.

„Prestaňte!“skríkol tak, aby ho počuli aj muži na drakoch vo vzduchu.

Prúdy ohňa postupne ustávali draky s námahou zosadli na zem. Neustále chrlenie ohňa ich

nesmierne vyčerpalo.

Štít držal a oheň bol bezpečne uzavretý v guli. Hlavný mág kývol hlavou a začal poslednú fázu kúzla. Guľa sa zdvihla vyšie do vzduchu a zamierila k vrcholu hory. Odtiaľ ju mágovia vyslali až do stredu sveta, kde plánovali vypustiť jej silu.

Žiara zmizla v dutej hore.

Dlhý čas sa nič nedialo, ale na mágoch bolo vidieť, akú námahu musia vynaložiť na to, aby sa guľa udržala nielen pred ohňom vnútri, ale aj pred tekutým ohňom z vnútra zeme.

Konečne bola guľa namieste a mágovia vypustili jej moc. Dlho pripraveným kúzlom ju rozptýlili.

Nič sa nedialo.

Dalo sa to aj očakávať. Zmeny bude vidieť až o niekoľko dní, keď sa ich dĺžka začne znovu predlžovať. Vtedy poznajú, že sa kúzlo vydarilo a nastalo Dlhé leto.

 

Tretia kapitola: Výbuch

Mágovia netušili, čo spôsobili. Namiesto toho, aby kúzlo zmenilo pohyb sveta, posilnilo ohne vnútri zeme a vyslalo ich priamo na miesto, odkiaľ prišlo.

Mágiou posilnené roztavené horniny sa drali na povrch priamo ku Vhagarovej svätyni.

 

Mágovia si práve podávali ruky a gratulovali svojmu vodcovi k úspešnému priebehu kúzla, keď v hore niečo zadunelo. Úsmevy na ich tvárach sa vytratili.

„Čo to je?“spýtal sa jeden z nich.

„To je tu obyčajné,“odvetil druhý,„Niet sa čoho obávať.“

„Aj tak už odchádzame,“povedal hlavný mág,„Dúfam, že cestu do Valyrie zvládneme do večera. Nasadnite..“

Koniec vety zanikol v hukote z vnútra hory. Z jej vrchola vytryskol stĺp tekutého ohňa a obrovské množstvo dymu.

To však nebolo jediné miesto, kde sa oheň predral na povrch. Cez pukliny na svahoch hory tryskal ďalší oheň a dokonca sa vytvárali nové.

Jedna sa otvorila pod sochou Vhagara. Oheň vytryskol von a behom sekundy roztavil valyrijskú oceľ, z ktorej bola socha postavená.

Medzi mágmi zavládla panika. Mnohí sa rozbehli k drakom v nádeji, že sa im podarí odletieť.

Prvý drak vzlietol do vzduchu. Na mieste, kde pred chvíľou stál, sa otvorila trhlina.

Oheň, ktorý z nej vytryskol ho zasiahol a zanechal v jeho tele diery.

Drak spadol na zem a pod sebou rozmliaždil ľudí, čo na ňom sedeli. Rev umierajúceho zvieraťa bolo počuť aj cez burácanie hory.

Ďalše draky vzlietali a mnohým sa darilo vyhýbať sa tryskajúcemu ohňu. Vyzeralo to, že väčšina z nich to zvládne a odletí.

Vtedy hora vybuchla.

 

Štvrtá kapitola: Zhasínanie

Každá valyrijská obsidánová svieca, ktorá je určená na komunikáciu, má svoje dvojča. Takéto sviece dokážu prenášať myšlienky len medzi sebou a nikdy sa nemôžu napojiť na inú. Akonáhle je jedna z nich zničená, druhá zhasne a jej plameň už nie je možné obnoviť.

Keď zhasla prvá svieca vo Volantise, spájajúca mesto s Tyriou, spočiatku si to nikto nevšimol. A aj keď na to prišli, nevenovali tomu veľkú pozornosť. Predpokladali, že sa jendá len o nejakú nehodu, ale pre istotu informovali pomocou inej sviece Valyriu.

Až keď im nikto neodpovedal, začali sa obávať niečoho strašného.

 

V strede Valyrijského polostrova zúrilo peklo.

Štity Štrnástich ohňov vybuchovali pod náporom spod zeme a vytvárali veľké krátery. Všetky

kamene a hlina, ktoré kedysi tvorili vrchy, boli vystrelené do vzduchu a dopadali na zem po celom polostrove. Najväčším nebezpečenstvom však bol oheň a roztavené horniny. Na tie boli dokonca aj mágovia krátki.

Prvým mestom, ktoré padlo, bola Tyria. Mágovia síce vztýčili ochrany, ktoré odrazili kamene a prach, ale oheň cez ne prešiel bez problémov. Ešte než si obyvatelia mesta uvedomili, čo sa stalo, boli mŕtvi a ich mesto zničené.

 

V Pentose dostali správu z Orosu, ktorý bol v strede polostrova. Myšlienky mága, ktorý ju poslal, boli útržkovité, ako keby sa ani nedokázal sústrediť. Jeho strach sa dal priam cítiť.

Z obsahu správy si pentoskí mágovia skúsili spraviť obraz o tom, čo sa deje a začali uvažovať nad tým, ako by mohli pomôcť. Skúsili sa znovu spojiť s mestom, ale už im nikto neodpovedal.

O chvíľu svieca zhasla.

 

Kým Oros a Tyria boli postavené neďaleko hôr, Valyria sa nachádzala na nížine, dostatočne ďaleko od Štrnástich ohňov na to, aby aj najhorší výbuch nemohol poškodiť žiadnu časť mesta.

Napriek tomu teraz k nim kamene doleteli.

Všetci mágovia, čo zostali v meste, boli povolaní na jeho ochranu už dávno predtm, ako sa k nim skaza dostala. Zvyšné mestá ich stihli varovať ešte predtým, ako boli zničené. Štít, ktorý rozprestreli nad Valyriou, ju uchránil aj od najväčších skál.

Vyzeralo to, že aspoň hlavné mesto prežije.

To bolo predtým, ako prišiel oheň.

Draky, ktoré boli zdrojom mágie, nedokázali prežiť úder plameňov z vnútra zeme, ktoré navyše ešte boli zosilnené nevydareným kúzlom. Bolo by teda hlúpe myslieť si, že by to magický štít vydržal.

Napriek tomu sa o to Valyrijci pokúsili. Ich mágovia zo seba vydali maximum a mnohí z vyčerpania na mieste zomreli. Čím viac ich však padlo, tým bol štít slabší a bolo namáhavejšie ho udržať.

Nakoniec povolil.

Oheň sa vovalil do mesta.

Tekutý oheň tiekol mestom a spaľoval jeho obyvateľov, tavil kamene a kovy, z ktorých bola Valyria postavená. Palác chvíľu odolával, no nakoniec ho spojená sila ohňa a kameňov, ktorým už teraz v ničení nič nebránilo, zničila.

 

Lorath, Tyroš, Lys, Qohor, Volantis, Dračí kameň, Gogossos, Norvos, Myr, dokonca aj Qarth a Staré Mesto, ktoré nepatrili ku Slobodnej dŕžave.

Všetky tieto mestá vlastnili sviecu, ktorá bola spojená s Valyriou.

A všetky tieto zrazu zhasli.

Celý svet začal upadať do strachu. Nikto nevedel, čo sa stalo. Mnohí sa pokúšali spojiť s nejakým iným valyrijským mestom, avšak žiadne mesto, ktoré mohlo vidieť túto skazu, nebolo ušetrené. V Lorathe sa pokúšali psojiť s Mantarysom, ale nikto neodpovedal. Qohor skúšal Velos, Tyroš Elyriu.

Všade bolo ticho.

 

Otrasy zeme spôsobili, že sa vytvorila obrovská vlna, ktorá zasiahla všetky okolité zeme.

Velos, ktorý sa nachádzal na Ostrove cédrov, bol zasiahnutý vlnami, ktoré prevyšovali aj jeho najvyššie stavby. Väčšina budov bola zničená alebo strhnutá vlnami, ktoré sa vracali späť do mora. Prežilo len pár ľudí, ktorí boli príliš vystrašení a slabí, aby čokoľvek podnikli.

 

Meereenské lode boli vrhané o domy v prístave a niektoré dosiahli aj veľkých pyramíd. Skahazadhan sa vylial z brehov a zaplnil stoky. Všetok odpad sa vrátil späť do mesta. Spolu so skazou, ktorú priniesli vlny to bola pre mesto veľká rana, ale v porovnaní s tým, čo sa stalo inde sa mohli pvoažovať za šťastných.

Keď na západe uvideli dym stúpajúci k oblohe, uvedomili si to aj oni.

 

Socha Vhagara bola na pahorku a teda vydržala dlhšie. Nakoniec sa oheň dostal k jej nohám a roztavil ich. Posledná stavba Valyrie sa zrútila do tekutého ohňa.

Takmer nič už neukazovalo na to, že kedysi tu bolo mesto.

 

Výbuchy pokračovali niekoľko hodín a oslabovali zem polostrova. Krátery a kotliny po nich brázdili celý juh polostrova. Miesta, ktoré zostali nepoškodené, boli bombardované kameňmi a zalievané roztavenými horninami z útrob zeme.

Nakoniec to tenké bariéry kameňov a zeminy, ktoré držali more vonku, nevydržali. Voda sa vliala dovnútra a aspoň trochu schladila miesta, kam sa dostala. Veľké množstvá sa vyparili a spolu s popolom úplne zakryli ostrovy, ktoré ešte ráno boli spojené so zvyškom kontinentu.

Výbuchy postupne ustávali, keď kúzlo slablo a už nemalo dosť sily na to, aby pokračovalo v skaze.

Za ten krátky čas vyčínania mágie a prírodných živlov sa stihlo všetko zmeniť. Z Valyrijského polostrova bolo zrazu súostrovie, oddelené morom, z ktorého neustále stúpala para a dym. Obloha bola zakrytá popolom a jediným zdrojom svetla boli oranžové ohne, ktoré neustále chrlili niektoré z mála zostávajúcich kopcov.

Ale hlavne, všetci ľudia zmizli a z ich miest zostali ruiny, z veľkej časti skryté pod stuhnutými horninami.

Neprežil ani jeden drak, ktorý bol prítomný pri vytváraní kúzla.

 

Piata kapitola: Bohovia

Ďaleko odtiaľ, na Dračom kameni, sa ozval rev draka. Stará dračica Styrax zniesla vajce a položila hlavu na zem. Sťažka oddychovala. Bolo vidieť, že bola na pokraji síl a už dlho žiť nebude.

Muž, ktorý stál v bezpečnej vzdialenosti od nej sa teraz priblížil a vzal vajce do rúk. Preniesol ho na druhé nádvorie a položil k druhému.

Lord Aegor Targaryen kývol hlavou. Dvere sa otvorili a na nádvorie bola privezená krava, ktorú uviazali o kôl v strede.

Zhora sa ozval rev a dole sa zniesol veľký čierny tieň. Krava bola zaliata ohňom a okamžite zomrela.

Balerion sa začal kŕmiť na zvierati. Keď bol dostatočne najedený, začal si znovu všímať okolie. Uvidel dve vajcia umiestnené v umelo vytvorenom hniezde. Inštinkty, ktoré mu hovorili, aby sa postaral o mladé, uňho prevládli a mladý čierny drak si sadol do hniezda a začal svojím teplom zahrievať vajcia.

Ak všetko pôjde dobre, obe vajcia sa vyliahnu a vyrastú z nich veľké a silné draky. Tie sa stanú doslova bohmi vo svete, kde už žiadne iné draky nebudú.

Prišlo mu veľmi vtipné, že Balerion, onedlho jediný žijúci drak na svete, bol zhodou okolností pomenovaný podľa valyrijského boha. Keď sa vajcia vyliahnu, pomenuje ich podobne.

Balerion, boh smrti. Meraxes, boh vojny. A Vhagar, boh ohňa.