Fialka
Dnes husto sneží, preto sa mama rozhodla, že nemusím ísť s ostatnými opatriť ovce. Ovce su také hlúpe! Ja mam radšej králiky. Mama mi nechala kúsky plátna, ktoré už nik nechce, tak som si potajme zobrala pár uhlíkov a idem si urobiť bábiku. Bude sa volať Fialka a bude mať rovnaké čierne vlasy ako ja. Dyah mi raz povedala, že keď bola malá, tiež si vyrobila bábiku a vždy, keď sa stalo niečo zlé, tak sa robila, že nič zlé sa jej nestalo, ale to tej bábike. Že keď si urobím podobnú, že aj mne sa uľaví, ale keď som sa jej spýtala, že od čoho sa mi má uľaviť, tak odbehla variť zeleninovú polievku. Dnes bola nejaká veľmi slaná.
Rezna mi ukradla Fialku! Povedala, že keďže jej mama je moja stará mama, tak si môže robiť, čo chce. Tak, ale tak veľmi som sa rozčúlila, že som jej vytrhla pár vlasov. Ale naozaj len pár. Mama ma strieskala ako žito. Na druhý deň mi Rezna podložila nohu a ja som si vybila zub. A vôbec, nenávidím ju! Mama ale povedala, že mi narastie nový zub. Čo sú zuby ako stromy?
Konečne je slnovrat a Rezna mi vrátila Fialku. Lebo ak na slnovrat budete mať u seba niečo, čo ste ukradli, prídu si po vás. Fialka má vypadnuté očko, ale to sa spraví. Hlavne, že je so mnou. Otec bol dnes obetovať. Asi kvaku. Nejako mi je z tej presolenej polievky zle, pôjdem si skôr ľahnúť, otec tu ešte nie je. Keď je tu, tak sa tak nebojím. On je veľmi silný.
Včera večer sa vrátil veľmi mrzutý. Začal po mne kričať, nech nevylihujem, zleziem a okamžite mu operiem tie krvavé fľaky na tunike. Keď sme už ležali, Rezna mi pošepkala, že ho niekto vyrušil pri obete.
Na obed sme mali také sladké mäso, ale veľmi mi chutilo. Obyčajne s mäsom otec veľmi šetrí, asi bude nejaký sviatok, lebo inak si neviem predstaviť, že by bol taký štedrý po tej predvčerajšej obete. Po obede vyhlásil, že každá vrana je dobrá, ale najlepšia je tá najsilnejšia a začal sa smiať. Dospelí sa tak divne správajú.
Fialka si vyvrtla nohu, keď si nevšimla konár na úbočí. Strašne ju to bolí, chúďa. Som jej hovorila, aby nabudúce neutekala tak rýchlo, keď napadlo tak veľa snehu.
Otec ma pristavil pri králikárni a spýtal sa, koľko mám rokov. Veľmi zvláštne sa na mňa díval a pri tom sa usmieval. Ako môže nevedieť, koľko mám rokov?! Veď je to môj otec!!! Fialka je smutná.
Dnes tu boli muži z Nočnej hliadky. Rada ich počúvam, aj keď im niekedy nerozumiem. Boli vysokí a statní. Existujú aj malí muži? Takí ako ja? Aj otec je veľký. Asi neexistujú. Pre istotu sa spýtam mamy. A tiež by ma zaujímalo, kto je to kráľ.
Pri obede som sa spýtala mamy. Povedala, že kráľ je ako otec, len má väčšiu rodinu. Ako ich uživí? A to má takú veľkú chatrč? A taktiež mi vravela, že malí muži existujú, ale že to je nadlho, vysvetlí mi to, keď budem dospelá, ale hlavne nech sa nepýtam nikoho iného. Ale veď ja som už dospelá! Som už mame skoro po prsia!
Mama ma zobudila skoro ráno, lebo ževraj dnes nastal ten ďeň, keď mi má pri zbieraní archemilky vysvetliť tajomstvá života. Jej posledné slová boli: Tak to musí byť. Fialka v noci plakala.
Dnes bude hostina, otec si berie za ženu Reznu. Rezna je síce o dva roky staršia ako ja, ale už teraz by som vedela pripraviť lepšiu svadobnú polievku. Soľ je vzácna a ona jej tam kydla tak veľa, že otec jej pred všetkými vynadal. Chviľu stála, hľadiac na neho ako teľa na nové vráta, potom sa obrátila a vybehla do víchrice. Krava sprostá! Otec chcel za ňou vybehnúť, ale stará mama ho chytila za rameno, pošepkala mu pár slov, on si niečo popod nos zahundral a uhryzol z ďalšej klobásy.
Otec nám nakázal, aby sme dnes ešte pred večerom vystlali hlinený násyp tým najsuchším drevom, aké nájdeme. Celý deň sme nič iné nerobili a večer som bola taká unavená, že som zaspala ako prvá. V noci sa mi snívalo o ohni a rukách, čo sa ku mne naťahovali zo všetkých strán. Ráno som našla kopec obhorených kostí. Otec povedal, že sa to bude opakovať, ale nemusíme sa ničoho báť. Bojím sa.
Reznu som dnes na slamníku našla zvíjajúc a jačiac od bolesti. Všade okolo bola krv. Prosila ma, nech to nikomu nepoviem, lebo otec ju zabije. Sľúbila som jej to a celú som ju handričkou poumývala a navarila pastiersky čaj. Keď zaspala, vyšla som von a našla mamu a starú mamu, ako sa rozprávajú a pozerajú na mňa. Mala som z toho zlý pocit.
Prišiel jazdec zo severu a chcel sa rozprávať s otcom v mene nejakého kráľa. Otec ho vypočul, odrezal mu jazyk a poslal ho kadeľahšie. Asi mu povedal niečo veľmi urážlivé.
Aj moja svadobná polievka otcovi nebude chutiť. Myslela som na túto noc a zabudla som do nej dať jednu zo siedmych posvätných bylín. Keď ma mama obliekala do čistej tuniky, povedala, že si to nik nevšimne a nemám si s tým robiť starosti. Ledva som na hostine vychlípala jednu lyžicu, už mi zostalo nevoľno a musela som ísť vracať. Tak to musí byť, tak to musí byť, tak to musí byť, TAK TO MUSÍ BYŤ!
Fialka pri tom zatvorila oči.
K večeru na dvere zaklopali slobodní z dediny Biely strom. Hľadali prístrešie pre blížiacou sa búrkou. Otec ich neodmietol, ale keď sa ho snažili presvedčiť, aby sa pridal k nim pri ich ceste na sever, nazval ich bláznami, ktorým je bližší kabát ako košeľa. „Mance vás nezachráni!“. To boli jeho posledné slová, ako treskol dverami a vyšiel do lejaka. Spolu s ostatnými som tým ľuďom pripravila riedku polievku na zahriatie, ale už od rána mi je zle, ledva stojím na nohách.
Pohlo sa!
Nella prorokuje, že to bude chlapec. Mama ma uisťuje, že budem mať štyri dcéry, presne ako ona. Hlúpa! Každý vie, že Nella sa nemýli. Nikdy.
Rezna si všimla, že mám červené oči, keď som prichádzala z lesa s plným náručím otiepky. Vykročila ku mne a naznačila mi, aby som sa ešte raz stočila k lesu. Keď sme bok po boku vošli medzi stromy, spýtala sa ma, či mi nemá uvariť čaj z bylín, ktoré si vtedy sama nazbierala. Ešte jej trochu ostalo. Odmietla som. Dnes ma kopal celú noc. Vôbec som nespala.
Otec obetoval poslednú ovcu, ale ženy si medzi sebou šuškajú, že bohom to už nestačí. Otec sa čoraz častejšie vracia z lesa s prázdnymi rukami. Máme ešte králiky, starám sa o ne sama, lebo každá z nás má inú prácu. Sú také krásne hebučké. Keď ma nik nevidí, tak si jedného z nich priviniem na brucho, aby aj on cítil ten mäkký kožúštek.
Už týždeň prší. Všetko sa zmenilo na blato. Prechádzajú tadiaľto vrany. Strašne veľa vrán. Otec ich tu jednu noc hostil, netváril sa však pri tom veľmi nadšene. Zvlovlk, ktorý bol s nimi, mi pohlušil dvoch králikov a mňa by si dal ako hlavný chod, keby neprišiel ten menič. Nevedela som, že vrany majú medzi sebou niekoho takého. Ževraj je to kráľov brat. Chcel mi za zvieratá zaplatiť, ale on nič nevie. Načo sú mi peniaze? Z tých sa nenajem. Ušla som, lebo otec by ma veľmi zbil, keby vedel, s kým som sa rozprávala.
Celú noc som premýšľala. Už teraz ho ľúbim. Možno dnes je moja posledná príležitosť. Zbalila som si dve klobásy, čo mi pomohla Rezna ukradnúť z komory a Fialku. Snažila som sa vyhľadať toho meniča, ktorého volajú Jon, ale neúspešne. Natrafila som však na niekoho iného, kto mi ukázal smer a este mi aj podaroval plášť.
Sam mi sľúbil, že keď sa budú vracať, tak si pre mňa príde. Zima sa blíži a to čakanie trvá večnosť, ale je to to posledné, čo mi zostáva. Keď všetci odišli a prišla noc, zahrabala som tie dve klobásy pod gaštan.
Rezna porodila mŕtve dievčatko s troma rukami. Celý deň plakala mysliac si, že ju bohovia potrestali. Na druhý deň sme ju nemohli nájsť. Chýba mi.
Vrátili sa! Síce viac mŕtvi ako živí, ale Samovi sa našťastie nič nestalo. Otec ich prichýlil, ale viac ako polovica domov neodíde, pre nich sa už stavajú hranice. Sam sa mi vyhýba, ale viem, že teraz je to oveľa zložitejšie. Otec má oči na stopkách, je čoraz nervóznejší a podozrievavejší. Modlím sa za vhodnú príležitosť.
Ráno som začala rodiť. Snažila som sa to ešte chvíľu pozdržať, ale mama povedala, že môžem zomrieť aj s dieťaťom. Bol to ťažký pôrod, ani malému sa na svet nechcelo. Akoby vedel, čo ho možno čaká. Snažila som sa nekričať, ale keď sa to už nedalo vydržať a otcovi to začalo prekážať, tak mi stará mama dala do úst kúsok handry. Ako som si ho privinula, rozplakala som sa. Bol taký krásny. Malý, bledý, bezmocný. Odkázaný na moje prsia. Nikdy! Nikdy! Nikdy! Zaspala som úplne vyčerpaná.
Dlho som nevedela o svete. Až prudké zalomcovanie ma prebralo zo spánku. Stáli nado mnou mama so starou mamou, v očiach sa im zračila úzkosť a odhodlanie. Nebol čas na dlhé vysvetľovanie, pochopila som, že sa stalo niečo zlé. Rýchlo mi pomohli sa obliecť, spolu sme zavinuli synčeka a zliezli sme po rebríku. Dole bolo peklo. Päť stôp predo mnou si bral jednoruký jednu z mojich sestier. Priamo na stole. “Nedívaj a hýb sa!” Matkin hlas ma donútil vykonať ďalší krok. A potom ešte jeden a ešte jeden a ocitli sme sa v strede pri ohnisku. Naozaj som sa snažila nedívať. Do konca života si však budem pamätať steny postriekané krvou a otcov červený úsmev od ucha k uchu. Pred nami sedel Sam s hlavou lorda Vrany v lone a odmietal uveriť, že je mŕtvy. Bolo mi ho ľúto, ale museli sme sa poponáhľať. Veľmi som sa bála. Dyah už čakala vonku s koňmi. Nebol ani čas sa rozlúčiť. Ešte som rýchlo rozhrabala zamrznutú zem pár siah od chlieva, vybrala som klobásy a namiesto nich som tam položila Fialku. Už ju nebudem potrebovať, už bude iba lepšie.