Povídka č. 14

⋅ Napsal(a)

Howland Reed sedel na okraji postele prežratej od molí, počúvajúc zvuk dažďa, ktorý mu pripomínal domov. Občas zaznel aj blesk. V stane bola tma, a tak sa nenamáhal urobiť v ňom poriadok. Jeho brnenie na mieru mu ľahostajne ležalo vedľa postele. Meč s opaskom si oprel o drevenú truhlicu v rohu.

Nemohol zaspať. Trápili ho správy z Kráľovského prístaviska. Lord Tywin je vraj od nich vzdialený necelý deň. Mali by sa stretnúť pred bránami Veži radosti. Ned ho neznáša, pomyslel si Howland.

Eddard Stark neuznával prístup lorda Tywina. Podľa neho boli vraždy Rhaegarových detí chybou. Sám Rhaegar uväznil Eddardovu sestru Lyannu vo Veži radosti, no Eddardov názor to nezmenilo.

V tábore niekto vykríkol.

Howland vstal, obliekol si kabát a opásal sa mečom.

Jeho stan sa nachádzal medzi stanmi menej urodených rodov. V tme sa mu nepodarilo rozoznať ich znaky, ale vedel, že viac ako polovica z nich boli pred rebéliou iba obyčajné malé rody, ktoré nemali šancu nijako sa presláviť.

Pomalým krokom zamieril k južnej strane tábora. V premoknutom piesku za sebou zanechával malé stopy, pripomínajúce jazierka. Pripadalo mu zvláštne, že tak ďaleko na juhu prší. Podľa toho, čo počul, je v Dorne po celý rok teplo. Neustála musel myslieť na manželku. Čakali dieťa a bol si istý, že už porodila.

Stan Eddarda Starka sa jasne vynímal spoza ostatních. V tme noci vyzeral praporec so zlovlkom šedý ako zimný súmrak. Stan sám bol veľký ako päť menších stanov dokopy.

Väčšinou v ňom prebiehali všetky bojové porady.

Práve z neho vychádzala žena zabalená v plášti. Hownland vedel kto to je. Wylla. Ten výkrik určite patril jej. Vo vojsku kolovaly zvästi, ktorým sa snažil neveriť, aj keď vedel o Eddardovi a Wylle všetko.

Bez toho, aby si ju viac všímal, vkĺzol do stanu.

Eddard stál k nemu otočený chrbtom. Dlhé hnedé vlasy mu spadali na zelený prešívaný plášť, so šedou niťou okolo ramien. Ruky mal zložené za chrbtom. Po pravom boku mu vysela pochva s mečom, zvaným Hnev severu.

„Dobrý večer, môj pane,“ pozdravil Howland.

Eddard sa pomaly otočil. V jeho pohľade sa zračila múdrosť a pýcha, akú môže mať iba mladý muž, ktorý sa predčasne stal mužom. Howland si ho preto ešte väčšmi vážil. Dôkaz, že aj veľmi mladý lord môže byť výborným veliteľom.

„Howland, práve som na teba myslel,“ povedal Eddard.

„Správy zo Sivovody?“ opýtal sa s nádejou v hlase.

„Je z teba otec. Tvoja žena ti porodila dcéru.“

Na chvíľu sa cítil sklamane, ale potom si uvedomil, čo práve počul, a na tvári sa mu objavil radostný úsmev.

Eddard sa ale neusmieval. „Čas na oslavovanie bude neskôr. Teraz je pred nami úloha vyslobodiť Laynnu.“

„Lord Tywin…“

Ned rozčúlene povedal: „S ním si problémy robiť nemusíš.“

„Pane, lord Tywin zavraždil Rhaegarové deti,“ podotkol Howland.

Eddard zavrtel hlavou. „On len s radosťou vykonal to, čo prikázal Robert. Za ich smrť je zodpovedný iba Robert!“

Howland mlčal. Robert a Eddardom sa kvôli tomu aj pohádali. On by nechcel stratiť priateľa ako je Eddard Stark.

„Ak sa smiem opýtať,“ začal opatrne Hownland, „čo tu chcela Wylla? Väčšinu správ nám už doniesla.“

„To ťa nemusí zaujímať,“ povedal Eddard. Vôbec to na sebe nedal poznať, no Howland vedel, že o tom nechce hovoriť.

„Nemáš na sebe brnenie,“ poznamenal Eddard. „Teraz večer je v tábore nebezpečne.“

„Môj pane, muža z bažín si nikto nevšimne,“ zažartoval Howland.

Eddard sa otočil a nalial mu víno zo stromoviny. Howland ho s radosťou prijal.

„Zmenil som názor,“ povedal Eddard. „Ak chceš, môžeš sa vrátiť domov k žene.“

Snažil sa zistiť, či lord Stark nežartuje. „Radšej by som zostal tu a stál po vašom boku.“

Eddard k nemu pristúpil bližšie a lesk v očiach Howlanda presvedčil, že by ho domov naozaj pustil. „Som rád za takého priateľa ako si ty.“

Howland mlčal. Nevedel, čo na to povedať.

„Choď sa vyspať,“ prikázal Ned a prepustil ho mávnutím ruky.

Druhý deň sa stretli s lordom Tywinom. To, čo nasledovalo, sa nedalo nazvať obliehaním. Stačili tri salvy šípov než padla väčšina obráncov. Ostatní jednoducho utiekli. Narýchlo vyrobeným beranidlom sa vojsko začalo prebíjať do mesta. Nik im nekladol odpor.

Medzi prvými, kto prešli cez bránu dornského mesta, boli Eddard Stark a Howland Reed. Obaja mali oblečené železne brnenia, so znakmi rodov na plášti. Vyzeráme tak obyčajne, že by si nás mohli zmýliť s obyčajnými radovými vojakmi, usmial sa v duchu Howland.

Vedel ale, že Ned zamieri ku kopcu v strede mesta, na ktorom stála Vež radosti. Vež, v ktorej podľa povestí hodovali Targaryenskí páni. V skutočnosti vyzeralo skôr ako obyčajná kruhová veža, vysoká sto stôp, s polorozpadnutou strechou a celá obrastená mechom.

Nemýlil sa. Spolu so stovkou mužov sa vydali po ceste k veži. V uliciach narazili na pár obráncov, ktorích po chvíli zabili.

Ned s Howlandom získali väčší náskok, pretože mŕtvych neokrádali. Poznal úslovie, ktoré hovorilo, že by nemal Dornovi nič brať, pretože jeho zbraňami sú slová a jed.

Len čo sa dostali k obrovskej kruhovej stavbe, obaja zastali a sťažka oddychovali. Je dosť možné, že Lyannu zobrali do iného mesta, premýšľal si Howland.

Keď zbadal muža v bielom brnení ako vystupuje z veže, prešli mu po chrbte zimomriavky.

Arthur Dayne bol naozaj vysoký. Do tváre mu nevidel, ale musel sa naň pozerať zdola. Istotne sa pod prilbou usmieva. Vraj zabil vlastnú manželku v posteli. Či mečom alebo údom, to povedať nemohol. Ramená mal široké, nohy dlhé a paže svalnaté.

„Kde je Lyanna?“ opýtal sa Eddard.

Člen kráľovskej gardy pokojne odpovedal: „Vo veži, ale najprv budeš musieť skrížiť meč so mnou. Uisťujem ťa, že je v poriadku, iba trochu… krváca.“ Na tvári sa mu objavil zákerný úsmev. „Veď vieš aké sú ženy. Usekneš im ruku a ony na teba do konca života nenájdu dobrého slova. Potom sa s nimi pomiluješ a utratíš ich. Ako kone.“

Howland stál blízko Neda, takže si všimol, ako sa jeho priateľ trasie. Slová Arthura Dayna boli strašné. Nepochyboval o tom, že do gardy sa dostal hlavne kvôli vplyvu svojej rodiny. Skôr barbar než rytier.

Muži, ktorí zaostávali, sa teraz všetkému prizerali.

Ned bez sebe menšieho zaváhania tasil dvojručný meč. Arthur Dayne sa pokojne a ľahostajne k nemu priblížil, spočívacjúc rukou na opasku vedľa pochvy. Začal tanec.

Všetko sa dialo veľmi rýchlo, no Howland vedel, že Ned Arthura nedokáže poraziť. Arthur bol rýchlejší, väčší a silnejší. Každým výpadom, ktorý zasadil, Neda oslabil. Howland horúčkovito premýšľal, čo urobiť. Presviedčať mužov, aby Nedovi pomohli, by bola hlúposť. Sú hlúpejší než mulice.

Už vedel, že pochybili, keď sa vrútili do mesta s prvou líniou. Keby počkali na urodenejších lordov…

Nedovi sa podarilo seknúť Arthura cez zápästie. Howlandovi poskočilo srdce v hrudi.

Z veže sa ozval bolestný výkrik, a to Eddarda Starka popohnalo.

Niekto z vojakov hodil po Arthurovi kameň a rozptýlil tak jeho pozornosť.

Ned ani sekundu neváhal a usekol Arthurovi nohu. Viac sa ním nezaoberal a vbehol do veže.

Howland počkal, kým sa muži na mužovi kráľovskej garde vyzúrili, potom prešiel okolo jeho utrhnutých končatín, smerom do veže.

Zo schodoch stekali potôčiky krvi, prinášajúc so sebou zápach žlče. V strede cesty nahor narazil na tri mŕtvoly, z toho jedna bola žena. Ned sa už musel dostať hore, povedal si.

A naozaj. Keď sa dostal na širokú chodbu, na ktorej ležala desiatka čerstvo zabitých mužov, zbadal, že z poza najvzdialenejších dverí sa ozýva plač.

Pomaly sa k ním priblížil.

Z miestnosti sa šíril zápach krvi a… ruží. Ruže boli všade. Po stenách sa plazili ako hladné hady, kedykoľvek pripravené zaútočiť. Na obrovskej posteli ležala žena s jemnými hnedými vlasmi, nikdy nestrácajúcimi lesk, odetá v modrých bavlnených šatoch. Do tváre jej nevidel. Jediná tvár, ktorú videl, bola tvár Eddarda Starka, upierajúceho pohľad na niečo v rohu.

To nie je možné! Až teraz si uvedomil, čo pred sebou vidí. Vedľa Lyaninej postele ležalo na zemi päť lavórov a kopa uterákov.

V ženinom náručí zavzlykalo dieťa.

„Ned, Robert by ho istotne zabil, prosím, postaraj sa oň,“ prosila Lyanna. Jej tvár nedostatkom krvi zbedla ako stena.

Ned prikývol. „Postarám sa oň, sám ho vychovám.“

„Mám k tebe ešte jednu prosbu,“ povedala. „Zober ma na Zimohrad, k otcovi a Brandonovi…“

„Zoberiem,“ sľúbil Ned.

„…a nájdi preňho kojnú, a…“ Lyanna dostala záchvat kašľu. Keď vykašlala krvavý hlien, viac sa už nepohla.

Ned sklonil hlavu a v tichosti smútil. Dieťa plakalo.

Howland už tušil, kto bude kojná, a tušil, že by mal v tejto ťažkej chvíli svojho priateľa utešiť.

Pristúpil k Nedovi a objal ho.