Náhly poryv vetra mu vmietol poprašok snehu do tváre. Silnejšie si k sebe privinul uzlíček, čo držal v náručí a venoval krátku modlitbu Matke, nech dieťa nezaplače. Do svitania bolo ešte ďaleko, ale zvony Baelorovho septa už spustili svoju pochmúrnu melódiu. To mu pripomenulo noc, keď sa to dozvedel. Doteraz si nevedel spomenúť, čo ho vlastne vytrhlo zo spánku. Boli to zvony, ktorých nárek sa linul cez okná ich spálne v tú jasnú noc? Alebo žiara jej očí tekajúcich mu po tvári, keď precitol?
V mysli mu vyvstala spomienka na ligot jej tmavých kaderí vo svetle sviečky, ktorú zapálila predtým, ako sa zobudil. Plamienok sa jej odrážal v očiach, keď si položila hlavu na jeho hruď a vzrušenie zračiace sa jej v tvári ho dokonale prebralo. Opakom ruky si zotrel kvapky potu z čela. Bola chladná noc, ale jeho telo bolo ako v ohni. Kým sa nad tým stihol zamyslieť, pretočila sa a priložila mu ruku na obťažkané brucho.
“Cítiš?”
Od dlane do celého tela sa mu vlialo príjemné teplo. Možno to bola rúčka, možno nôžka, čo ho kopla do brušiek prstov, keď pocítil ďalšiu intenzívnejšiu vlnu tepla. Unavene sa na ňu usmial. Už sa nevedel dočkať, kým bude syna držať v náručí. Zachytil jej spýtavý pohľad, keď mu ruku presunula na druhú stranu svojho tela. Akoby sa mu do tela zapichli kryštáliky ľadu. Pokožku tam mala studenú a lepkavú ako had. Spozoroval vlnku pod kožou, ktorá sa šírila smerom od jeho dlane. Posadil sa s obama rukami prisatými na jej bruchu, každú z jednej strany. Chlad ľavej strany prechádzal do upokojujúceho tepla na pravej. Zamračil sa, v očiach sa mu zračili obavy.
“Mám zavolať majstra?”
So smiechom pokrútila hlavou až sa jej pramene vlasov uvoľnili a čiastočne jej zakryli pravú polovicu tváre.
“Budú dvaja! Dvaja silní chlapci! Dvojčatá!”
Neveriacky na ňu hladel. So smiechom ho objala a zaborila tvár do striebra lemujúceho mu tvár. Intenzívny pocit šťastia vohnal obom slzy do očí. Chcel jej povedať, ako veľmi sa teší na všetko, čo bude nasledovať. Na krik, plač, treskot drevených mečov na nádvorí, na dupot rozliehajúci sa po schodoch, na prvý turnaj, otcovskú radu…
Strnul. Záblesk sna mu vohnal kropaje potu na čelo. Snažil sa spomenúť si naň, ale myseľ sa bránila. V mozgu mu ostal vypálený len jeden obraz – Elia s perinkou v náručí, Rhaenys vykúkajúca jej spod sukne. Nevidel im do tvárí, ale z pohybov a gest vycítil strach z blížiaceho sa nebezpečenstva. Keď sa pozrel smerom, ktorým boli upreté ich oči, uvidel žulový útes približujúci sa k jeho rodine a narastajúci do obludných rozmerov. O chvíľu sa chystal pohltiť všetko, na čom mu kedy záležalo. Odrazu z vrcholu hory zoskočila mantikora rozďaviac spenenú papuľu priamo na malú princeznú. Jej výkrik bolo to posledné, čo si v mysli dokázal vybaviť.
Nevedel, ako dlho na neho hľadela, ale podľa výrazu jej tváre to stačilo na to, aby si uvedomila, že ho v noci prenasledovala jedna z jeho vízií. Obyčajne, keď sa to stalo a on sa zobudil s výkrikom pretínajúcim tmu, položila si jeho hlavu do lona a ískala sa ho vo vlasoch. Nehovoril jej nikdy o tých snoch a ona to nechcela vedieť. Teraz však vedela, že je to iné. Videla zúfalstvo a neopísateľnú bezmocnosť zračiacu sa mu v očiach.
Vždy sa všetko splnilo. A keď sa tak nestalo, vnútorný pocit mu našepkával, že bez ohľadu na to, čo urobí, skôr či neskôr, sny sa premenia na skutočnosť. Zo začiatku, keď bol ešte dieťa, ho to trápilo, ale postupne sa s tým dokázal vyrovnať. Doteraz sa to však nikdy netýkalo jeho najbližších.
Prešiel k oknu a zahľadel sa do černe noci. Nezniesol pohľad na ňu. Horúčkovito rozmýšľal. Videl v náručí svojej ženy iba jedno dieťa. Kde bolo druhé?
„Veríš mi?“
Ešte stále bol k nej obrátený chrbtom, hlas mal pri tom chrapľavý a pálilo ho v krku. Keby sa len mohol napiť a aj táto nočná mora by sa spláchla púhym dúškom vody. Nadýchol sa a čakal na jej slová.
Ucítil tiahu tela, ako ho zozadu objala. Vedel, že to bola odpoveď.
„Nikomu nevrav, že čakáš dvojčatá.“
Nepýtala sa prečo a on bol za jej mlčanlivosť vďačný.
Keď sa narodili, Elia bola veľmi zoslabnutá, ale nedovolil, aby ju okrem babice niekto iný navštívil. Ani Pycelle. Nedôveroval nikomu a okrem toho, že babicu vyvážil zlatom, uistil sa, že jazyk jej naozaj vytrhli počas jednej z mnohých rebélií za vlády jeho otca.
Jeden chlapec mal na hlave chumáčiky vlasov farby jeho otca a otca jeho otca. Hlavička druhého dieťaťa bola tmavohnedá podobne ako kadere jeho milovanej ženy. Rozhodnutie bolo preto ľahšie. Čím menej bude nápadný svojim vzhľadom, tým lepšie. Elia to zobrala statočnejšie, ako čakal. Vynútila si však od neho sľub, že ich syna zverí osobe, ktorej najviac dôverovala.
Teraz sa pod rúškom tmy vydal na cestu a stále dookola si opakoval, že je to to najlepšie rozhodnutie, aké mohol urobiť. Zvuk podkov sa rozliehal prázdnymi ulicami Kráľovho prístaviska, keď si opakoval to meno, obyčajné meno, to najobyčajnejšie meno, aké dokázal vymyslieť. Jon. Jon. Jon.
Spomenul si na turnaj v Harrenove, kde to zvláštne priateľstvo zapustilo korene. Miloval Eliu celým svojim srdcom a ona to vedela, ale často sa vzájomne doberali ako čerství zaľúbenci. Vtedy pre neho nebolo doležité, čo si ľudia pomyslia. Vtedy boli len oni dvaja. Ráno pred raňajkami v deň turnaja mu skryla všetky jeho veci. Pousmial sa, keď si znovu vybavil tvár septy, keď nahý zháňal čistú tuniku vo vedľajšom soláriu.
Ešte teraz mu červeň hanby zaliala tvár pri spomienke na odplatu. Kráľovnou lásky a krásy vtedy namiesto svojej manželky zvolil Lyannu. To Starkove dievča si nevybral úplne náhodou. U nej si mohol byt‘ istý, že jej vôbec nezáleží na tom, aby vynikala svojou krásou, hoci dôvod na to mala. Vždy sa prejavovala skôr ako divoké vĺča nespútané vo svojej mladosti než spôsobná deva poslúchajúca svoju matku a otca na slovo. Prinajhoršom by to zobrala ako nepodarený žart, pretože v tej peknej hlavičke mala dosť rozumu na to, aby vedela, že nič viac by v tom nemohlo byť. Prekvapenie v jej tvári po tom, ako ju korunoval vencom z modrých ruží, mu nahlodala jeho presvedčenie, že si vybral správne. Keď sa pozrel smerom, kde sedela Elia, videl, že aj tu sa jeho úmysel nestretol s úspechom. Jeho žena mala na tvári pobavený úškrn. Večer pred hostinou na počesť jeho víťazstva navštívila Lyanna Eliu v ich spoločných komnatách, keď sa predtým uistila, že on sám bol v sále pri audiencii vyslanca z Dorne. Detsky roztomilo sa snažila ospravedlniť za niečo, čo ani nespôsobila a keď habkajúc nenachádzala tie správne slová, princeznej sa jej uľútostilo. Na hostine sa už k sebe mali ako najdôvernejšie priateľky a hoci vzdialenosť aj okolnosti spôsobili, že sa už rok nevideli, havrany lietali často obami smermi.
Pred tým, ako sa vydal na cestu, jej poslal správu, kde sa majú stretnúť a v mene Elie ju žiadal o diskrétnosť. Bude jej musieť toho veľa vysvetliť a dúfal, že všetko prebehne v tajnosti a bez problémov. Neprítomnosť na dvore zdôvodnil otcovi bližšie neurčenými neodkladnými povinnosťami. Nikdy mu nedokázal klamať do očí, ale jeho otec bol natoľko zaujatý vládnutím, že si jeho odchod ani nevšimol. Dúfal len, že to nebude dlho trvať a kým sa mesiac obráti, bude späť držiac v náručí svojho druhého syna.
Aj keď vyšiel za brány mesta, stále si opakoval to meno. Meno, na ktoré nechcel nikdy zabudnúť. Jon. Jon. Jon.